Kapitánka slovenskej ženskej reprezentácia Katarína Klapitová, hrajúca za švajčiarsky celok Piranha Chur, trávi kvôli súčasným protipandemickým opatreniam už niekoľko týždňov čas na Slovensku. Pri tejto príležitosti sme sa Katky spýtali niekoľko otázok nie len o tom, ako prebieha jej momentálne letná príprava ale aj o jej budúcnosti a ďalšom pôsobení v sezóne 20/21.

Ahoj Katka, ako prežívaš momentálne „korona“ obdobie bez florbalu? Čomu sa venuješ?

Pozdravujem všetkých čitateľov Slovak Floorball. Momentálne som už skoro sedem týždňov v Žiline, stihla som prísť domov takzvane o „päť dvanásť“ pred zatvorením hraníc. Paradoxne, je to približne za posledných šesť rokov najdlhší čas, čo som doma, tak zisťujem, že tí moji rodičia sú celkom fajn ľudia (smiech). Mám v plnom prúde letnú prípravu takžetrénujem asi 6-8x do týždňa, podľa plánu, ktorý mi poslal náš kondičný tréner (plus niečo extra, čo som si pridala sama), 2x do týždňa mám home office, chodíme sa s rodičmi prechádzať po okolitej prírode a začala som sa učiť po rusky. Takže sa vôbec nenudím. 

Wow, tak tomu sa povie letná príprava. Poďme k sezóne 20/21,prednedávnom vyšla informácia, že ďalšiu sezónu pokračuješ v tvojom aktuálnom pôsobisku Piranha Chur. Si spokojná s tým, že zostávaš v tomto klube?

S prezidentom v Chure sme sa bavili ešte pred play off o tom, že by mali záujem si ma udržať, čo ma samozrejme veľmi potešilo vzhľadom k pravidlu na obmedzený počet zahraničných hráčiek, ktoré môžu hrať v jednom klube. Som v Chure nadmieru spokojná, lebo hrať s hráčkami, ako Flurina Marti a Corin Rüttimann v jednej lajne je snom snáď každej florbalistky. Mám výborné zázemie, tím má vysokú kvalitu a hráme o najvyššie priečky. Ako bonus je Chur krásne horské mesto, takže to mám v zime blízko na snowboard.

Skúsme porovnať slovenský a švajčiarsky florbal. V čom sú podľa teba najväčšie rozdiely?

Pre mňa je to paradoxne veľmi ťažko porovnať. Slovenskú extraligu som hrala naposledy v 17 rokoch, čo nie je pre mňa úplne predvčerom, ale skúsim (smiech). Tých rozdielov je asi skutočne veľa, od počtu registrovaných hráčov, financie, infraštruktúra, počet zahraničných hráčov v lige, umiestnenie v svetovom rebríčku, počet trénerov, klubová základňa atď. Veľký rozdiel je určite v dôraze na fyzickú stránku. Na Slovensku sa jednoducho tak intenzívne netrénuje, takže tempo zápasov je logicky nižšie. Párkrát do roka máme aj mentálne tréningy, čo je zas úplne iný level prípravy oproti Slovensku. Aby som len nekritizovala, tak si myslím že na Slovensku je určite rozdiel v súťaživosti. Uvediem príklad: keď na tréningu hráme zápas proti sebe, nikto do seba nejde agresívne, lebo predsa sme spoluhráčky. Keď jeden tím prehrá, na konci sa usmieva. Mňa z toho môže aj poraziť. No a keď takto hráme na tréningu na reprezentačnom sústredení proti sebe, tri hráčky nedohrajú lebo sa ideme zabiť, aby sme vyhrali. Už rozumiete?

Švajčiarsko je jedna z najkvalitnejších líg na svete, bez debaty krajina s veľmi silnou ekonomikou a vysokou životnou úrovňou. Dá sa vo Švajčiarsku živiť profesionálne len hraním florbalu?

Mne sa to podarilo minulý rok, ale to bola skôr nehoda ako úmysel. Vo Švajčiarsku je priorita každého hráča, aby mal prácu, lebo predsa všetci vieme kde sa priemerný švajčiarsky plat pohybuje. Príkladom za 3 dni do týždňa manuálnej práce sa dá mesačne zarobiť minimálne 2000 eur. Zahraniční hráči chcú väčšinou prísť, nazbierať nové skúsenosti, čo to zarobiť a po čase sa vrátiť domov. Švajčiari zas vedia, že raz s florbalom skončia a stále majú svoju kariéru. Takže nie nedá, ale ani to nikto úplne nechce.

Čo ďalšie roky, neláka ťa napríklad Fínsko či Švédsko?

Ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy a nikdy nehovor navždy, ale momentálne nie, neláka. Švajčiarky skončili na posledných ženských MS strieborné, takže florbalovú kvalitu tá krajina má. Keby som mohla spojiť hranie vo Švédsku s nejakou zaujímavou prácou, tak by som išla, ale ísť tam len preto, aby som si zahrala SSL, tak to nie. A do Fínska fakt nie, ten jazyk je fakt divný a je tam zima. 

A čo návrat na Slovensko? Neuvažovala si nad tým, že by si po skončení kariéry zamierila opäť na Slovensko a odovzdávala svoje skúsenosti ďalšej florbalovej generácii?

V najbližšej budúcnosti sa neplánujem vrátiť, ale kto vie, čo bude po konci mojej kariéry. Môj brat sa v Trenčíne už dlhšiu dobu venuje rozvoju mladých florbalistov a stále mi hovorí, aký je to pocit zadosťučinenia vidieť ich pokroky, trénovať podľa programu, ktorý im napíše alebo dať gól zo štandardky, ktorú im nakreslí. On má na to naozaj talent, ja si na to zatiaľ toľko neverím. Ale takú pozíciu asistentky trénera k Bedlovi by som po konci kariéry brala, to by bola „jízda“.

Patríš medzi najúspešnejšie slovenské florbalistky. Čo by si odkázala mladým florbalistkám, ktoré chcú dosiahnuť podobné úspechy, ako si dosiahla ty?

Tak v prvom rade ďakujem za kompliment. 

Skúsim sa na to pozrieť pohľadom, keď ja som patrila do tej mladšej skupiny. My ženy sa veľmi rady porovnávame: „To nie je fér, ona je taká rýchla, ona ma takú dobrú strelu, tamtá takú techniku, prečo to aj mne tak nejde, chcem byť ako ona“ a bla bla bla. Keď som pomalšia, idem viac behať. Keď mi nejde streľba, idem si viac strieľať. Keď si prestávam veriť, pozriem si zápas švédskej SSL a zistím, že aj Rudd nepremení nájazd. Takže na každé to „ale“ existuje celkom jednoduché riešenie. A to najdôležitejšie, nikdy sa neporovnávam. Florbal je tímový šport a možno práve tvoja čierna robota zariadila to, že „tá s tou lepšou technikou“ dala gól ☺

Za každým úspechom je u mňa toľko odriekania, až som z toho unavená a toľko driny až to naozaj bolí. Ale keď si ten nastavený cieľ splním, ono mi to hneď dôjde, že to všetko stálo za to.  

Ďakujeme za rozhovor a prajeme množstvo ďalších úspechov či už v športovom alebo súkromnom živote.